1. kapitola | sassa
09.02.2014 09:57
Ležala si na lavičke uprostred mesta a nevedela si, ako si sa tam dostala. Ani si si nebola istá, či je to
naozaj mesto, alebo len dláždená ulica lemovaná chodníkmi a suchými pokrútenými stromami. Bola
jeseň, listy už dávno opadali a teraz tvorili na zemi mäkký oranžovohnedý koberec. Nikde nebolo ani
živej duše, len na konári neďalekého javora sedela čierna mačka. Navyše mrholilo, možno preto tam
nik nebol. Keď zrazu si mala pocit, že tam nie si sama. Rozhliadla si sa a videla si postavu v dlhom
čiernom plášti a s klobúkom na hlave. Nevidela si mu do tváre, no vedela si určiť, že je to muž. Keď
zbadal, že sa pozeráš jeho smerom, rozbehol sa a utiekol preč. Nezaujímalo ťa to. Jediné, čo ťa
zaujímalo, bolo, kde to vlastne si. Nedokázala si si spomenúť na nič z predchádzajúceho dňa, týždňa,
života, tvoja jediná spomienka je, ako si uprostred mesta a prší ti do tváre. Nevedela si si spomenúť
dokonca ani na svoje vlastné meno. Práve sa ozývalo babie leto a toto bola taká typická letná búrka,
vôbec ti nebola zima, hoci si mala na sebe iba tričko s krátkymi rukávmi a čierne rifle. Dážď bol
mokrý, no kvapky boli teplé, ako vzduch všade okolo. Žmúriac si hľadela na oblohu, ktorá medzitým
nadobudla mierne ružovkastý nádych. Ó áno, letná búrka. Zahrmelo priamo nad tebou, no tebe to bolo
stále jedno. Až keď sa sputil naozaj poriadny lejak a všetku tú vodu padajúcu z neba si mala v očiach,
si sa konečne pohla, vstala si z lavičky a pohľadom prezerala okolie, kde by si sa mohla skryť.
Pomaličky si si uvedomila, že netušíš, kde si, určite si tu nikdy v živote nebola, mesto ti bolo úplne
cudzie. Akurát tá mačka, stále nehybne sediaca na konári, sa ti zdala akási povedomá. Jej
smaragdovozelené oči ťa priam prevŕtavali, tak si podišla k stromu a mačku vzala. Nekládla žiadny
odpor, akurát trochu prekvapene zamraučala. Ten najhorší lejak už prešiel, tak si sa s mačkou na
rukách vydala preskúmať okolie. Áno, bolo to mesto. Či skôr mestečko, starobylé, plné uzučkých
uličiek. Práve si kráčala jednou z nich, keď sa sčista jasna pred tebou zjavil už spomínaný muž
v čiernom kabáte. Mal tmavohnedé oči a vyzeral vystrašene, jeho pohľad ťa úplne miatol, vyzeral,
akoby sa ti za niečo ospravedlňoval, vyzeral hrozne previnilo, no ty si nevedela o tom, že by ti nejak
ublížil. Len čo ho mačka zbadala, zježila sa, zoskočila z tvojich rúk a upaľovala kade ľahšie. Otvoril
ústa, že niečo povie, no vzapätí ich zavrel a znovu utiekol. Videla si, ako za ním kabát plápolá, až kým
nezahol za roh a nestratil sa v jednej z tých záhadných uličiek. Išla si za ním, zdal sa ti povedomý, ako
tá mačka, no aj on, akoby ťa poznal... tie hnedé oči a ten výraz ti stále vŕtali v hlave, nemohla si to
nechať len tak, musela si ho nájsť a spýtať sa, odkiaľ ťa pozná. Mestečko ti pripadalo ako labyrint,
keď si si myslela, že vieš, kde si, zrazu si sa ocitla niekde úplne inde. To malé kruhové námestie, na
ktorom si predtým ležala, bolo nenávratne preč, vedela si, že s tvojím orientačným zmyslom ho bez
pomoci určite nenájdeš. Prepletala si sa uzučkými uličkami hodinu, dve... pomaly si začínala
panikáriť, zrýchlila si krok, dýchanie, tep, prešla si do splašeného behu, no ani to nepomáhalo,
zamotávala si sa stále hlbšie a hlbšie do tajomného mestečka. Keď si si už myslela, že začneš volať
o pomoc, si zrazu vybehla z mesta na promenádu a uvidela si more. Vietor dvíhal vlny závratne
vysoko. Podišla si bližšie, oprela si sa o zábradlie a v momente si mala tvár celú mokrú. Boli tu aj
vlnolamy, no tie proti rozbúrenému moru nič nezmohli. Búrka znásobila jeho silu. No fajn, povedala si
si, našla si pobrežie. To ti ale vôbec nepomohlo v pátraní, kde to vlastne si, ani v pátraní po záhadnom
mužovi.
„Ehm... Ahoj...“
Takmer si dostala infarkt. Bleskovo si sa zvrtla a našla si toho, koho si hľadala.
- Čo by si urobila?
- Svoje návrhy na to, ako by mal príbeh pokračovať píš do komentárov (nepíš ako by sa mal vyvíjať dej ale čo by si v danej chvíli urobil/a ty).
- Najoriginálnejší nápad bude vybratý a použitý v ďalšej časti príbehu